Dávid Gutgesel, kníhkupec a zakladateľ prvej bardejovskej tlačiarne. Svoje skúsenosti zo sveta zúročil po návrate do rodného Bardejova, kde založil svoju vlastnú kníhtlačiareň. Stalo sa tak v roku 1577. Mimoriadne dôležitou udalosťou v dejinách Gutgeselovej kníhtlačiarne bolo vydanie prekladu Lutherovho katechizmu v roku 1581. V roku 1589 v nej Dávid Gutgesel zaviedol nový typ písma. Vybavenie kníhtlačiarne bolo na vtedajšiu dobu veľmi dobré, na dobrej technickej úrovni a jeho tlače pôsobili dobrým typografickým dojmom. Dávid Gutgesel bol váženým bardejovským občanom. Svedčí o tom aj skutočnosť, že ho 4 zvolili za senátora a v roku 1584 sa stal dokonca mestským richtárom. Svoju tlačiareň viedol až do smrti v roku 1599.

Skupiny kurucov vyvolávali nepokoje už od roku 1672. Kurucké jednotky vstúpili aj do Abovskej a Zemplínskej stolice. Pridalo sa k ním mnoho sedliakov. Ktorí už mali dosť hrdlačenia na poli. V septembri sa kurucké skupiny zjednotili. Dosiahli silu asi 15 000 mužov a začínali sa stávať hrozbou aj pre menšie pevnosti. Koncom septembra sa im podarilo ovládnuť Prešov, Sabinov, Bardejov a Kežmarok. Cisárska armáda spoločne s poľskými oddielmi obsadzovala územie Slovenska, ale Niektoré pevnosti kuruci ubránili. Medzi nimi aj Bardejov. V septembri však podmaršál Schultz začal energicky vytláčať kurucov z ich postavení. Prekvapivým postupom zničil kurucký tábor Pri Prešove. Aj keď mesto nedobyl získal veľkú korisť, vrátane Thökölyho korešpondencie. V roku 1680 padol Bardejov a pri obchode ho Thökölyho vojska vypálili..

Juraj Henisch (1549 – 1618) sa narodil v meštiackej rodine v Bardejove. Po úspešnom ukončení Mestskej humanitnej školy v Bardejove študoval na gymnáziu v Linzi a na univerzitách vo Witenbergu, Lipsku a v Bazileji, kde získal hodnosť doktora medicíny. Pôsobil na gymnáziu v Augsburgu ako  profesor a neskôr aj ako dekan lekárskeho kolégia.   Okrem toho sa zapájal do mnohých oblastí života  v meste. Viedol mestskú knižnicu a v roku 1600 vydal jej katalóg, ktorý  bol prvý tlačený katalóg verejnej knižnice v Nemecku. Napísal niekoľko desiatok prác z rôznych vedných disciplín. Je autorom práce o liečivách živočíšneho pôvodu Kniha o liečivách získavaných z vtákov, divých a zdomácnených zvierat (Artzney Buch von Vögeln, wilden und zahmen Tieren, 1574). Vo svojom najznámejšom diele Prehľad starej a novej geografie (Epitomae geographiae veteris et novae, 1577) zhrnul dobové poznatky z geografie. V Bardejove je po ňom pomenovaná Spojená škola Juraja Henischa.

Jozef II. (1741 – 1790) bol najstarším synom Márie Terézie a Františka I. Lotrinského. Patril medzi najvýznamnejších monarchov osvietenského absolutizmu. Od roku 1765 bol cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa  a spoluvládcom svojej matky Márie Terézie v Rakúskej monarchii. Po matkinej smrti v roku 1780 sa stal samostatným vládcom Rakúskej monarchie, teda rakúskym arcivojvodom, uhorským a českým kráľom. Zaslúžil sa    o množstvo reforiem, medzi ktoré patrí aj Tolerančný patent a Zrušenie nevoľníctva. Ešte počas svojho života však väčšinu z nich musel odvolať. Pomocou reforiem sa snažil odstrániť staré inštitúcie. Toto jeho úsilie sa označuje ako   jozefinizmus  a obdobie jeho vlády sa nazýva jozefínske. Jozef II. navštívil Bardejov pri návrate z Bukoviny a vykonal akt otvorenia nového dreveného krytého mosta cez rieku Topľa. Panovníkova návšteva Bardejova bola v tom čase veľmi významnou spoločenskou udalosťou. Počas svojho pobytu cisár navštívil aj blízke Bardejovské Kúpele. Zomrel ako 49 ročný na tuberkulózu a celkovú vyčerpanosť. Pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni, ktorá je pohrebiskom príslušníkov habsburského a habsbursko-lotrinského rodu vo Viedni.

Michail Illarionovič Goleniščev-Kutuzov (1747 – 1813) bol významný ruský vojvodca z obdobia Napoleonských vojen. Pochádzal zo starého rodu, ktorý hral v dejinách Ruska významnú úlohu. Kutuzov od siedmich rokov navštevoval Šľachtickú delostreleckú a inžiniersku akadémiu. Školu dokončil v hodnosti inžiniera-práporčíka, kde zostal aj ako vyučujúci matematiky. Na naliehavú žiadosť ho poslali ako veliteľa roty na bojový výcvik. Vtedy nemal ani 16 rokov. Ruská armáda bola najmocnejšia armáda tých čias. Ocitol sa uprostred veľkých vojenských udalostí, napr. 7 ročná vojna (1756- 1763). V priebehu rusko-tureckých vojen utrpel dve traumatizujúce zranenia hlavy. Pri jednom prišiel o oko, pri druhom mu strela prerazila tvár a vyšla zátylkom. Oboje zranenia prežil bez ujmy na inteligencii a vojenských schopnostiach. Kutuzov napísal ďakovný list Tekovskej župe za priateľské vzťahy obyvateľstva a dobré zásobovanie ruskej armády pri jej presune po bitke s Napoleonom pri Slavkove cez naše územie smerom do Ruska. Originál listu pre Mesto Bardejov je uložený v Štátnom archíve v Nitre, vo fonde Tekovská župa, v skupine písomností Acta Congregationalia z roku 1805, vo fascikli 2, pod numerom 32.

Béla Kéler (1820 – 1882) vlastným menom Albert Paul von Kéler sa narodil v Bardejove, v dome č. 41 na Radničnom námestí. Študoval v Levoči, Debrecíne a Prešove. Svoju profesionálnu hudobnú kariéru začína ako prvý huslista orchestra Theater an der Wien vo Viedni (1845). V roku 1854 sa v orchestri Johanna Sommera v Berlíne začala Kélerova dirigentská kariéra, ktorá v nasledujúcej sezóne pokračovala   v Lannerovom orchestri vo Viedni. Neskôr zastával funkciu kapelníka vojenskej hudby grófa Mazzuchelliho. Po krátkom pôsobení odišiel do Wiesbadenu, kde žil a tvoril posledných dvadsať rokov svojho života. Viedol tamojší orchester a neskôr kúpeľný orchester. Dirigoval vo všetkých významných kultúrnych centrách Európy: v Londýne, Kodani Manchestri, Amsterdame, Paríži, Mníchove, Lipsku. Do roku 1877 vyšlo tlačou 138 Kélerových skladieb v dvanástich európskych vydavateľstvách. Medzi jeho najznámejšie skladby patrí aj Bardejovský spomienkový čardáš. Počas svojej 23-ročnej kompozičnej a dirigentskej aktivity získal mnohé vyznamenania. Zomrel vo Wiesbadene vo veku 62 rokov ako slobodný, kde je aj pochovaný. Časť svojej hudobnej pozostalosti odkázal testamentom svojmu rodisku, ktorá je dnes v zbierkach Šarišského múzea. V roku 2014 vzniklo v Bardejove za účelom prezentácie Kélerovho hudobného odkazu  občianske združenie Spoločnosť Bélu Kélera.

Alžbeta Amália Eugénia Bavorská (1837 – 1898) známa ako Sissi, bola bavorská princezná. Stala sa rakúskou cisárovnou i uhorskou kráľovnou a manželkou jedného   z najvýznamnejších monarchov 19. storočia Františka Jozefa I. Sissi bola inteligentná, nadaná na jazyky, sčítaná a politicky aktívna. V 19. storočí bola považovaná za najkrajšiu panovníčku na svete. V roku 1895 navštívila Bardejovské Kúpele, aby sa vyliečila, oddýchla a zabudla na tragickú smrť svojho syna Rudolfa. Do Bardejova pricestovala vlakom po železničnej trati, ktorá bola len dva roky pred tým vybudovaná, možno aj na počesť jej príchodu do nášho mesta. Návštevu mesta potvrdila podpisom do pamätnej knihy, kde sa podpísala ako „Bártfa Erzébet.“ Cisárovnej Alžbete sa veľmi páčil chrám sv. Egídia, kde ju sprevádzal prepošt Karányi. Z veľkej vďaky a na znak spokojnosti darovala prepoštovi vzácny prsteň, ktorý je v súčasnosti cenným exponátom Šarišského múzea v Bardejove. Pamätník v Bardejovských Kúpeľoch,  bronzová socha životnej veľkosti cisárovnej a kráľovnej Alžbety, je spomienkou na jej liečebný pobyt u nás.

Viktor Miškovský (1838 – 1909)  - staviteľ, archeológ, maliar, historik umenia, učiteľ, jeden zo zakladateľov pamiatkovej starostlivosti v Uhorsku sa narodil v Bardejove. Pochádzal z rodiny, ktorá sa do Bardejova prisťahovala z Poľska. Základnú školu a štyri triedy nižšieho gymnázia navštevoval v Bardejove, kde chodil aj do mestskej kresliarskej školy. Vyššie triedy absolvoval v Novom Meste pod Šiatrom, Rožňave a v Levoči. Staviteľský odbor študoval na technike v Budíne a tento odbor dokončil v roku 1865 na polytechnike vo Viedni. Ako učiteľ pôsobil v mestskej kresliarskej škole v Bardejove. V rokoch 1867-1868 bol profesorom deskriptívnej geometrie a kreslenia na štátnej reálke v Kremnici. V roku 1868 prestúpil na reálku v Košiciach, kde pôsobil takmer 30 rokov, kým neodišiel do  dôchodku. Popri každodennej práci pedagóga venoval celý svoj život štúdiu a dokumentácii kultúrnych pamiatok. Vydal vyše 250 prác  v odborných časopisoch. Okrem dvojzväzkovej monografie o starých umeleckých pamiatkach Bardejova napísal vyše 30 článkov a štúdií, ktoré sa venovali bardejovským pamätihodnostiam. Je považovaný za priekopníka systematickej ochrany výtvarných pamiatok.  V roku 1867 odmenený zlatou medailou na svetovej výstave v Londýne, 1878 v Paríži striebornou medailou za album stredovekých renesančných pamiatok, 1879 v Szekesfehérvári zlatou medailou a v roku 1896 veľkou medailou a čestnou listinou miléniovej výstavy v Budapešti . V roku 1897 bol vyznamenaný rytierskym krížom rádu Františka Jozefa II. a v roku 1905 mu cisár udelil titul kráľovského radcu. Vytvoril množstvo grafických prác. Jeho kresby sa považujú za významné pamiatkarské dokumenty, podľa ktorých boli reštaurované mnohé pamiatky. Historici dodnes čerpajú z jeho práce

Veľkým nepriateľom mesta Bardejov a jeho historického jadra boli aj požiare. Jeden z najničivejších požiarov bol  dňa  4. mája 1902 . Túto nedeľu, kedy vypukol požiar v predmestskom domčeku u Tarcalu, starenka prevrátila panvicu a vzbĺknuté iskry zapálili chalupu. Víchor, ktorý sa v tom čase prehnal Bardejovom, rozfúkal plamene aj do ďalších častí mesta. Východnú časť a stred mesta už za pol hodiny zachvátil požiar. Oheň neušetril ani chýrnu Hὄlzelovu rezbársku dielňu, v ktorej zhoreli  aj oltáre a dokončené rezbárska práce. Plamene sa rozšírili aj na terajšiu Stöckelovu ulicu a vyhorela aj novopostavená budova Pošty. Oheň bol natoľko prudký, že ani dážď ho nedokázal  uhasiť. Aj ďalšie 3 dni miestami horelo a dymilo sa zo zhorenísk. Spustošenie mesta bolo katastrofálne. Pripomínalo rok  1878. Zhorela  jedná bašta a pri nej stojaca veže na pušný prach, 107 domov a 200 vedľajších budov. Časté požiare donútil mestskú radu k ráznejším opatreniam. Jedným z nich bolo aj  obmedzenie výroby šindľov a v samotnom meste bol zákaz  pokrývanie striech touto strešnou krytinou.

Výstavba miestnej železnice zo stanice Prešov do Bardejova bola zverená Adamovi Bornemiszovi a Dr. Fridrichovi Piufsichovi. Koncesionári zamýšľali predĺžiť železnicu cez Dukliansky priesmyk do Gorlíc, no  pre nedostatok finančných prostriedkov však od tohto zámeru upustili. V priebehu výstavby došlo ku zmene v situovaní stanice v Bardejove, ktorá mala byť pôvodne 4 km od mesta. Predĺženie železnice o 2,9 km – na 45,1 km však napokon umožnilo situovať stanicu bližšie k mestu. Na trati bolo 8 staníc a prvý vlak po nej prešiel 11.12.1893. Výstavba železnice stála 2 840 000 korún. . Dopravu tu zabezpečovali 3 rušne, vyrobené lokomotívkou Budapest roku 1893. Legenda hovorí, že skutočným dôvodom na výstavbu trate do Bardejova bola návšteva cisárovnej Sisi. Do Bardejova pricestovala  vlakom po železničnej trati, ktorá bola len dva roky predtým vybudovaná na počesť jej príchodu. Dôvodom jej návštevy bol liečebný pobyt v Bardejovských Kúpeľoch.

Jozef Grešák (1907 – 1987) sa narodil v Bardejove. Už ako chlapec sa naučil hrať na organe v bardejovskom chráme, kde spoznával notové písmo. Spieval a hral aj na husliach. Vo svojich trinástich rokoch sa stal organistom. Zvuk organa stál pri prebúdzaní jeho hudobného nadania a tvorí pomyselnú os jeho tvorby. Učiteľský ústav ukončil v Spišskej kapitule, kde získal základy hudobného vzdelania i základy kompozície. Počas 2. svetovej vojny sa uplatnil ako klavirista a korepetítor vo viacerých orchestroch i divadlách v Čechách a na Morave. Na Slovensko sa vrátil v roku 1947. Pôsobil ako profesor hudobnej a výtvarnej výchovy na Štátnom gymnáziu v Bardejove. Jeho kompozičné umenie reprezentujú mnohé diela. Väčšiu časť svojho tvorivého života prežil na východnom Slovensku (Košice a Bardejovské Kúpele). Majster Jozef Grešák významne obohatil slovenskú národnú hudobnú tvorbu osobitným – východoslovenským dialektom, ktorý je nevyčerpateľným zdrojom inšpirácií k veľkému umeleckému prejavu. Na jeho počesť je pomenovaný medzinárodný organový festival Organové dni Jozefa Grešáka, ktorý sa organizuje každý rok v Bazilike sv. Egídia v Bardejove..  

Od apríla do októbra 1942 bolo v Bardejove a v okolitých obciach deportovaných približne 3 600 Židov. Rodinné transporty z Bardejova, ktoré odišli 15. – 16. mája 1942, smerovali do giet Końskowola, Rejowiec a Opole Lubelskie, kde zahynula absolútna väčšina z deportovaných Židov. Zo šiestej najväčšej predvojnovej židovskej komunity na Slovensku prežilo viac ako 500 Židov. Asi polovica z nich sa po oslobodení vrátila do Bardejova. Mnohokrát to bol jediný spôsob ako zistiť, či ich blízki prežili. Naše mesto bolo oslobodené 19.januára 1945. Prvé sovietske hliadky vstúpili do mesta pred polnocou od východu z Kalvárie a od juhovýchodu cez riečku Lukavica. V ranných hodinách 20. januára dorazili do mesta aj oddiely Čs. armádneho zboru pod vedením generála Ludvíka Svobodu. Ako prvý vojak vstúpil na územie mesta Ivan Medenci, ktorému bol v roku 1965 udelený titul Čestný občan mesta Bardejov. Ivan Medenci sa narodil v meste Mukačevo na bývalej Podkarpatskej Rusi, ktorá bola súčasťou 1. Československej republiky.