BARDEJOV
BARDEJOV
1. svetová vojna vo Svidníku a jeho okolí
30. novembra 1914 pred večerom došli maďarskí vojaci od Duklianskeho priesmyku do Svidníka a začali vyháňať miestnych obyvateľov z domovov s tým, že idú nešťastní Rusi a ich pobijú. Ľudia si v panike narýchlo vzali najnutnejšie veci a začali odchádzať smerom k Prešovu. Cestou spozorovali ako dedina horí, lebo ju zapálili maďarskí vojaci, aby sťažili postup Rusom. K drevenému mostu v smere na Mestisko cez Ondavu Maďari nanosili slamu, poliali ju petrolejom a most podpálili. Ľudia narýchlo museli utekať cez Ondavu. Cesta smerujúca ku Giraltovciam bola preplnená rakúsko-uhorskou armádou. Preto sa obyvateľstvo z dediny muselo zastaviť pri mlyne pod terajšou vinárňou. K zhromaždeným ľuďom prišli do tábora Rusi a pýtali sa, kde sa nachádzajú Maďari a tí ich nasmerovali do lesa.
Tento stav postupu ruských vojakov netrval dlho, lebo 7. – 9. decembra 1914 ich vojsko odtiaľ ustúpilo. Hneď po ústupe prišli maďarskí vojaci a začali ľudí vyšetrovať, že kto ukazoval Rusom cestu a kde sa nachádzajú. Po tomto šetrení nasledoval rozsudok. Za toto konanie boli vo Svidníku obesení dvaja ľudia na telegrafických stĺpoch. V januári a vo februári 1915 začali Rusi novú ofenzívu. Obsadili Svidník a ich vojská postúpili až po Šarišský Štiavnik. Svidníčania sa odsťahovali do Griraltoviec, kde zotrvali 4 mesiace.
Od februára do mája 1915 boli v okolí Svidníka ťažké boje a strašné útoky na bodáky. Najkrvavejšie boje boli na Kaštieliku, Makovici a Čiernej hore. Vrch na Kaštieliku Rusi nazvali vrchom smrti. V okolí Svidníka sa po bojoch nachádzali hromadné hroby, v ktorých bolo pochovaných 300 – 500 vojakov.
Autor: PaedDr. Jozef Rodák
2. svetová vojna vo Svidníku a okolí
2. septembra 1939 sa jednotky Hlinkovej gardy a slovenskej armády presúvali cez Svidník, keď sa s nemeckými vojskami zúčastnili prepadnutia Poľska. O dva roky neskôr, 24. júna 1941, sa slovenskí vojaci rýchlej brigády presúvali cez Svidník, keď s nemeckou armádou zúčastnili na prepadnutí ZSSR. Za zmienku stoji ešte jedna udalosť za Slovenského štátu, keď pri ceste z Medzilaboriec cez Stropkov zavítal 6. augusta 1942 do Svidníka prezident Dr. Jozef Tiso. Svidníčania mu pripravili slávnostné privítanie.
V máji 1944 pozdĺž Duklianskeho priesmyku boli rozmiestnení slovenskí vojaci 1. východoslovenskej divízie, veliteľstvo jedného pluku bolo vo Svidníku. S týmito vojakmi sa počítalo, že otvoria zakarpatské priesmyky pred postupujúcou červenou armádou. Zámer stroskotal, lebo Nemci slovenských vojakov odzbrojili.
Svidník značne postihli duklianske boje, ktoré sa prejavili po prelome nemeckej obrany na výšine Obšar v Nižnom Komárniku. Po tomto prelome 25. novembra 1944 jednotky čsl. armádneho zboru postúpili k rieke Ondava ku Svidníku, kde zaujali obranné postavenie. Týmto sa pre našich vojakov skončili boje v karpatsko-duklianskej operácii.
Počas obranných bojov na Ondave začala sa v podduklianskom regióne a na východnom Slovensku mobilizácia do čsl. armádneho zboru. Výcvik mobilizovaných vojakov prebiehal v okolitých dedinách svidníckeho okresu. Z hľadiska frontovej situácie, 26. novembra 1944, Vyšný Svidník bol v rukách čsl. armádneho zboru, Nižný Svidník ovládali nemeckí vojaci. Svidník ako celok bol oslobodený 19. januára 1945 sovietskymi vojskami 67. streleckého zboru gen. Šmygu a jednotkami čsl. armádneho zboru gen. L. Svobodu. Po oslobodení Svidníka naši vojaci postupovali na západ cez územie Slovenska a ich bojová cesta končí v Prahe, kde sa 17. mája 1945 zúčastnili slávnostnej vojenskej prehliadky.
Autor: PaedDr. Jozef Rodák
Posledných viac ako 70 rokov bolo v histórii Svidníka najkrajších. Charakteristiku tohto obdobia podľa jeho významu je možné rozdeliť na štyri nosné obdobia:
V jeseni 1944 sa začala dlhá a ťažká etapa oslobodzovania Československej republiky. Veľká sila útočiacich sovietskych vojsk, ale aj nemeckých brániacich sa jednotiek spôsobili neuveriteľne pomalý posun frontu. Na zlomenia obranných nemeckých síl opevnených za Svidníkom na pravom brehu Ondavy využila sovietska armáda dňa 12.09.1944 na ich masívne bombardovanie. Žiaľ, pri bombardovaní sa nepodarilo prelomiť nepriateľskú obranu a frontová línia tu zostala stáť až do 19. januára 1945.
Za tejto situácie Svidníčania vo svojich domovoch už ďalej nemohli žiť a preto vtedajšie štátne orgány vyhlásili pre celé územie totálnu evakuáciu. Ako táto prebiehala, priblížim na príklade našej rodiny.
Naša rodina pozostávala z môjho deda a babky, otca a mamky, mňa ako 3-ročného, jednej tety a jedného strýka, teda 7 osôb. Prvé zhromaždisko evakuantov bolo určené v Nižnej Jedľovej. Po týždňovom pobyte pod holým nebom v tejto obci bolo nariadené pokračovať v ceste smerom na Prešov. A tak každá zo svidníckych rodín si individuálne na tejto ceste hľadala dočasné ubytovanie. Takto i naša rodina na voze ťahanom jedným koňom a vzadu priviazanými dvoma kravičkami sa po niekoľkých dňoch putovania zastavila na svojej zastávke v obci Kračúnovce.
Evakuanti pri zastávkach v obciach v smere do Prešova si museli hľadať ubytovanie chodením a prosením sa po jednotlivých domoch. Stávalo sa dosť často, že v príslušnej obci neprijali nikoho z evakuantov. Takto i naša rodina po určitom čase dočasne prebývala v obci Vyšná Šebastová až do konečnej zastávky v obci Jarovnice. Boli však aj také rodiny, ktoré svoju evakuantskú púť skončili až na Spiši a Liptove.
Po dorazení správy, že Svidník bol 19. januára 1945 oslobodený a je možné sa vrátiť, Svidníčania to bez meškania urobili. Ako spomínali rodičia, na spiatočnej ceste sa stretávali s ďalšími príbuznými, susedmi a spoluobčanmi a tieto stretnutia sprevádzali výbuchy radosti a sĺz zo zvítania z toho, že sa vidia živí. Delili sa s posledným chlebom a vodou. Na jednej strane vojna bola neľudská a na druhej strane urobila ľudí mimoriadne ľudskými, ochotnými v každej chvíli si navzájom pomôcť. Takáto spolupatričnosť medzi Svidníčanmi panovala ešte dlho po vojne.
Po návrate z evakuácie v jarných mesiacoch roku 1945 navrátilci s úžasom hľadeli na totálne zničený Svidník, neveriac či si nezmýlili didinu. Žiaľ, bola to realita. Náš dom i väčšina domov Svidníčanov boli úplne rozbité, nevhodné na bývanie. A tak každý ako vedel zbíjal strechu nad hlavou. Jedni na zhoreniskách zo zotlených dosák poskladali prístrešky, jedni obývali pivnice, iní hľadali bezpečnejšie miesta. Návrat bol sťažený i tým, že veľká časť Svidníka bola zamínovaná. Na príjazdových cestách k obydliam sa často nachádzali tabuľky z nápisom „Pozor, míny!“. Takto bola zamínovaná i cesta k nášmu domu, ktorý stál niekoľko desiatok metrov od dnešného kruhového objazdu smerom na Stropkov. Preto otec a niektorí ďalší našli možnosť akého takého sa uloženia v rozbitej židovskej synagóge – bušni, ktorá stála v priestor dnešných garáží okresného úradu a pešej zóny. V jednom rohu tejto synagógy otec zo zhorených trámov a plechu postavil striešku a takto sme v tak obmedzenom priestore žili dva roky. Podotýkam, že v zostávajúcich rohoch žili podobne ďalšie rodiny. Tieto pomery zámerne uvádzam preto, aby ďalšie generácie aspoň z časti pochopili tú ťažkú dobu, ktorá tak zocelila Svidníčanov, že na týchto ruinách postavili také krásne dielo, akým je dnešný Svidník.
Popri problémoch s bývaním sa pridružil hlad ľudí, ale aj dobytka. Z nedostatočnej hygieny z pochopiteľných dôvodov sa šírili rôzne, najmä infekčné choroby.
22.4.1945 navštívil okres Svidník vtedajší prezident ČSR Edvard Beneš a minister obrany ČSR arm. gen. L. Svoboda a o situácii v regióne napísal: „Keď sme prišli na duklianske bojisko, videli sme spálenú zem. Takmer na každom štvorcovom metri boli samé jamy od granátov a mín. Lesy na Dukle a okolí vyzerali tak, ako keď pred žatvou krupobitie zničí úrodu. Dediny spálené, ľudia vyliezali z chatrčí narýchlo zbitých, väčšinou však z bunkrov a zemlianiek, pretože ich príbytky vojna zmenila na spálenisko. Vojnová víchrica zanechala na tomto kraji strašný obraz“.
Následne do Svidníka začali voziť ošatenie a rôzne konzervy z Čiech a organizácie UNRA. Už po februári prišli zo Sovietskeho zväzu od Červenej armády dva vagóny múky pre hladujúcich občanov tohto regiónu. K výraznejšiemu zlepšeniu situácie v zásobovaní však nedošlo ani v nasledujúcich dvoch rokoch.
Autor: Jozef Leľo